Dychčal som ako astmatik. Bolo tak -15°C, tma a snehu v strmom svahu vyše kolien. To by až tak nevadilo. Strašne mi vadila tá jeho štruktúra. Ten hnusný sneh bol ako piesok. Sypal sa, nedalo sa oň oprieť a neustále som sa z neho musel, aj s batohom, vyhrabávať. Teda batoh sa nevyhrabával, musel som ho pracne zo snehu dolovať ja. Kopec, ktorý som bežne vybehol za hodinu, mi trval už viac ako tri a to som ešte len tesne za polovicou. Už bol čas fakt sa kdesi uložiť. Ale bol som v kopci a potreboval som aspoň dva štvorcové metre rovnej plochy. Zastal som, dychčal a dychčal. Pred čelovkou sa kúdolila para z mojich úst. Chvíľu trvalo kým som sa aspoň trochu vydýchal a mohol zdvihnuť hlavu, aby som si uvoľnil krk. Farbu uhlíkov si už presne nepamätám, ale marí sa mi, že boli zelené. Áno, tých niekoľko párov uhlíkov predo mnou, bolo zelených.
↧