Dážď sa lial z olovenej oblohy takým spôsobom, že lepšie pomenovanie ako poľske „šikavica“ sa na tento prejav prírody ani nedá vymyslieť. Stúpal som bočným hrebeňom Čergova mokrou trávou k niekoľkometrovému krížu osadenému priamo na hlavnom chrbte posledného slovenského jedľovobukového mohykána. Na hrebeni bolo vedľa kresťanského kríža prírodné peklo. Pavučina do biela rozžeravených bleskov vytvárala v „šikavici“ záclonu za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani tvorcovia Matrixu. Vystúpal som až na hlavný hrebeň. Vedel som síce, že skúška, ktorú mám zapísanú v indexe z mojej „alma mater“ FEL ČVUT Praha pod exotickým názvom „Impulsní silnoproudové výboje“ ma nezachráni, ale či stúpať alebo klesať dole je uprostred búrkového mraku skutočne jedno.
↧